Mobile menu
Divadlo na úniku pred človekom

Divadlo na úniku pred človekom

Na prelome roku 1999 a 2000 sme sa triasli pred strašiakom s menom Y2K, ktorý mohol zapríčiniť kolaps počítačových systémov. Reálne hrozby buď neboli dostatočne katastrofické, alebo boli otázkou vzdialenej budúcnosti. Pre majoritu zmena klímy ostala problémom odborníkov a politických elít, pre politické elity zas problém odborníkov, ktorý nenaženie volebné preferencie.

Na prelome roku 1999 a 2000 sme sa triasli pred strašiakom s menom Y2K, ktorý mohol zapríčiniť kolaps počítačových systémov. Svet závislý od softvéru pocítil paniku z náhlej apokalypsy, pričom roky ignoroval predikcie ohlasujúce, že emisie, ktoré pochádzajú z ľudských aktivít, zásadne zvyšujú atmosférické koncentrácie skleníkových plynov a vedú k otepľovaniu zemského povrchu. Reálne hrozby buď neboli dostatočne katastrofické, alebo boli otázkou vzdialenej budúcnosti.

Klimatická zmena však bola cool aspoň pre filmárov z Hollywoodu a nerdov „sci-fi“, najmä keď k faktom prispela ďalšia bublina – potenciálny koniec sveta v roku 2012. Podobne ako časoch studenej vojny, vznikali snímky, ktoré ukazovali svet po katastrofe. Zmenili sa iba okolnosti – desivé atómové prstence, ktorých ničivú silu už ľudstvo poznalo, vystriedali obrazy záplav nepoznaných rozmerov, ľadových dôb, mega tsunami a sociálnych vojen. Snímku Day After z roku 1983 nahradil v roku 2004 Day After Tomorrow. Pre majoritu však zmena klímy ostala problémom odborníkov a politických elít, pre politické elity zas problém odborníkov, ktorý nenaženie volebné preferencie. „Vysoké“ umenie (obzvlášť scénické) bralo globálne otepľovanie ako čosi abstraktné, neuchopiteľné, príliš odtrhnuté od problémov súčasného človeka, a preto dlhodobo prehliadané, na okraji záujmu. 

Ignoranti

Kým ignorantstvu politikov logika chýba, divadelné ignorantstvo svoju logiku má. Pionierka tzv. ekokritiky[1] v teatrológii Una Chaudhuri tvrdí, že scénické umenia sú programovo anti-ekologické. Nie(len) pre ich materiálovú náročnosť a neudržateľnosť (ktoré sú v súčasnosti kapitolou samou osebe) a ani preto, že sú späté s hercom – obyčajne človekom. V článku „There Must be a Lot of Fish in that Lake“ Toward an Ecological Theatre[2] autorka píše, že pes je zakopaný v humanistickej tradícii, z ktorej európske divadlo vychádza. Divadlo je spojené s drámou, a tým s ľudskou rečou, navyše prehnane upnuté na človeka a jeho svet. Diela Henrika Ibsena alebo Antona Pavloviča Čechova, v ktorých sa konflikty dotýkajú aj dopadov ľudskej činnosti na prírodné prostredie, berú environment ako metaforu. Nepriateľ ľudu, doktor Stockmann, ktorý odhalí že garbiarne kontaminujú kúpele, sa nezaujíma o stav prostredia kvôli prostrediu samotnému. Skazonosné baktérie sú v úlohe spolutvorcu situácie a neskôr metaforou masy, ktorá otravuje morálne hodnoty. Dalo by sa povedať, že mikroorganizmy sú autorom dokonca zneužité na reprezentácie vzťahu človeka k človeku. Podľa Chaudhuriovej treba na prahu ekologickej katastrofy vnímať prírodu nie ako zdroj mýtov, symbolov a metafor pre podobenstvá ľudských vecí, ale ako zdroj surovín pre prežitie.

Z fikcie je realita

Tento postreh je len parciálnou myšlienkou, ktorá prostredníctvom umeleckého média divadla ilustruje problematický vzťah západnej kultúry k prostrediu vo všeobecnosti. Kresťanský ideál človeka ako prírody kritizoval už anglický filozof Lynn White, iní označujú za vinníkov Kanta (jeho spoliehanie na ľudský rozum) či Descartovo res extensa a res cogitans. Čo načala filozofia, dokončila priemyselná revolúcia, nástup kapitálu, trhovej ekonomiky a orientácia na produkciu, ktorá súvisí s exploatáciou našej planéty v širokom význame slova. Tieto dnes už staré úvahy, ktoré kritizujú filozofiu života západu, by sa zrejme nedostali do povedomia širokej verejnosti, keby: nenarástol ošiaľ okolo klimatickej zmeny (a rovnako chápanie vplyvu človeka na jej dynamiku); sa na konferenciách COP nestýkali svetoví lídri; média nepopularizovali správu o šiestom masovom vymieraní druhov; Medzivládny panel pre zmeny klímy nevydal nové varovania; do čela jednej z kľúčových veľmocí sa nedostal politik schopný vyrobiť slamky s vlastným menom len preto, aby podporil svoj (atraktívne) arogantný postoj voči empírii a klimatickým modelom.

Séria okolností spravila z večera do rána z prehliadaného prostredia objekt nebývalého záujmu. Klimatická zmena z úrovne hrôzostrašnej fikcie postúpila do sféry zakúšateľnej reality a stala sa celospoločenským a teda aj politickým problémom. Na jednej strane katalyzátorom možných a radikálnych zmien, na druhej strane objektom odporu. Ľudstvo je na vrchole zatiaľ poslednej vlny environmentálneho záujmu, ktoré sa dajú sledovať od druhej polovice dvadsiateho storočia a súvisia s environmentálnymi krízami. V USA ich naštartovalo umelecké dielo, kniha biologičky Rachel Carlson Silent Spring (1962). Tento „ekobestseller“ o účinkoch pesticídov a insekticídov zasiahol do politiky USA, viedol k zavedeniu noriem a kvót. Okrem toho inicioval aj záujem aktivistov a umelcov. Vznikli manifesty (ako Manifesto for Maintance Art od Mierle Laderman Ukeles z roku 1969), performatívne inštalácie (napr. A Wheat Field z roku 1982 od Agnes Denes) a rôzne happeningy. Kontinuita týchto aktivít už nikdy nebola prerušená, objavovala sa a mizla v úzadí spolu s environmentálnymi krízami (ako problematika tzv. ozónovej diery) nárastmi a poklesmi záujmu o planétu Zem v spoločnosti.

Z krízy je okolnosť

Vrchol záujmu o klímu, ktorý zažívame, podporuje aj zistenie, že si začíname uvedomovať a pripúšťať, že tentoraz nemôžeme hovoriť o kríze. Ako píše filozof Bruno Latour, kríza je stav medzi, vždy má svoj začiatok a koniec, po jej prekonaní sa systém vráti do normálu. Ale klimatická zmena, tzn. otepľovanie a jeho dopady, je definitívna okolnosť[3]. Aj keby sme ihneď  prestali vypúšťať skleníkové plyny do atmosféry, otepľovanie už nezastavíme. Nečudo, že sa objavujú aj prvé psychologické diagnózy (ako environmentálny žiaľ Hany Librovej) súvisiace s bezútešnosťou súčasného stavu a narastajúcej bezradnosti. Väčšia časť sveta tuší, že niečo nie je v poriadku, no nikto nevie, čo presne robiť. Pri súčasnom mediálnom diskurze a všeobecnom povedomí je otázne, či divadelníci môžu ostať v úlohe poslov zlých správ a znalcov symptómov. Lecture perfomances v štýle Ten Billion o príčinách a následkoch, ktorú klimatológ Stephen Emmot v réžii Katie Mitchell končí slovami: „I think we´re fucked,“ sa zrejme čoskoro vyčerpajú.  S odhalením klimatickej zmeny ako prírodného, politického a širokého spoločenského problému sa do popredia dostáva aj rozmanitý potenciál pre umenie.

Ešte v roku 2011 Richard Bean v dráme Heretic (Kacířka) opísal klimatológov ako manipulátorov s dátami. To si dnes už v divadelnom kontexte netrúfne asi nikto. Súčasné iniciatívy vychádzajú prevažne z euro-amerického prostredia a čiastočne odpovedajú na pochybnosti, nečinnosť resp. pomalé reakcie elít. Problémom treba čeliť aj vtedy, keď by mali narušiť relatívne fungujúce poriadky, je nutné premýšľať o budúcnosti, no stále byť v súčasnosti a prehlbovať vzťah človeka a toho, čo nie je človek. Z celého pléna rôznych organizácií a sietí je zaujímavý napr. Chaudhuriovej think-tank s názvom Climate Lens v USA. Zoskupuje umelcov, ktorí sa téme klímy venujú dlhodobo – Chantal Billodeau organizuje projekt Climate Change Theatre Action (v kontexte českého divadla sa na ňom zúčastnilo Divadlo Feste), Jeremy Picard pôsobí v divadle SuperHeroClubHouse, ktoré má podtitul A Home of Eco Perfomance atď. Climate Lens má jasné postoje. Ak je raz klimatická zmena globálny problém, aj spojenia divadelníkov musia mať medzinárodný charakter. Ak sú diváci alergickí na informácie o klíme (určite to bude depresívne; bude to plné vedeckých omáčok; bude to nas.atá manifestácia alebo smutná lyrika za krásami zeme…), treba priniesť nové témy a obraznosť. Ak je klimatická zmena problémom človeka aj iných-ako-ľudských bytostí, treba prekročiť antropocentrizmus, obrátiť sa na zvieratá, na rastliny a ešte ďalej…

Od človeka…

Climate Lens je zatiaľ skôr iniciatívou bez konkrétnych výstupov. Ale veľké množstvo ďalších tvorcov, ktorí dlhšie pracujú bez nutnosti sebadefinície, potvrdzuje, že v divadle nestačí priniesť environmentálnu tému. Je skôr nutné uvažovať o nových možnostiach rozprávačstva a reprezentácie na javisku (v akomkoľvek zmysle slova javisko). A to v súvislosti s aktuálnymi filozofickými východiskami ako špekulatívny realizmus; hnutie non-human turn; teórie queer, ktoré sa venujú mysleniu o hraniciach druhov; transanimalita a ďalšie. Spojenie s filozofiou, ktorá sa neorientuje iba na človeka, umožňuje utiecť z okov divadelnosti, od ktorých má kľúč ten, kto dominuje – človek, biely, asi muž, zväčša Európan (alebo Američan), stredná alebo vyššia stredná trieda, vzdelaný a možno aj triediaci odpad. A tým vytvárať špecifickú „ekodramaturgiu“.

… k rastlinám…

Orientáciu na človeka popierajú hry a inscenácie čilskej dramatičky, režisérky a sound-designerky Manuely Infante. V Estado Vegetal (Vegetatívne štádium) z roku 2017 vychádza z učenia rastlinného neurobiológa Stefana Marcusa a filozofie Michaela Mardera. Infante napísala čiernu komédiu. Na začiatku je mladý motorkár, strom a vzájomná kolízia. Neskôr zistenie, že to bol zrejme onen strom, kto nesie za mladíka zodpovednosť. Rôzni (a podotýkam ľudskí) svedkovia osvetľujú prípad a z toho je zjavné, že flóra sa búri. Rastliny pokojne, vedome a vlastnými prostriedkami bojujú za svoje práva. Poukazujú na fakt, že sú nehybné a ich existencia má iné pravidlá, rytmus aj dynamiku ako ľudský život. Autorka anticipuje potrebu komunikácie medzi človekom a rastlinou. Poukazuje však na obojstrannosť problému. Ľudské chápanie etiky by malo platiť aj voči tomu, čo je od človeka radikálne odlišné a jestvuje s odlišnými princípmi. Ale rovnako by (v rámci vlastných životných relácií) mali uvažovať aj rastliny. Inscenácia preto pracuje s dvojakou obraznosťou. Estado Vegetal je one woman show, v ktorej herečka Marcela Salinas chvíľu so  zveličením z ľudskej perspektívy opisuje, čo sa stalo, a vďaka práci s časovosťou a zvukom následne prehovárajú rastliny, stromy, lesy. A to bez toho, aby sa autorka a režisérka uchyľovala k lacným trikom.[4]

… od rastlín k človeku…

Pochopiť iných-ako-ľudských aktérov prostredníctvom logiky ľudského spoločenstva skúšajú aj vo viedenskom umeleckom zoskupení Club Real. Heslo „Preč s prírodou, sem s politikou“ znie síce ako výkrik establišmentu, no ambícia ich Jenseits der Natur (Preč od prírody) je mierumilovná. Umelci v roku 2018 získali do správy starý viedenský skleník a jeho blízke okolie a na tomto mieste zriadili prvú Republiku organizmov. Ide o priestor, kde je všetko živé rovnocennými členmi spoločenstva. Republika má svoju platnú ústavu a zákony, uznáva deklaráciu práv organizmov[5]. Viac ako 450 druhov – baktérie, jednobunkovce, vyššie rastliny, cicavce… má svojich ľudských zástupcov, ktorí spoločne zasadajú, aby usmerňovali život v komunite. Záhradný parlament zložený z dobrovoľníkov zasadá pravidelne, diskutuje a aj hlasuje o rôznych návrhoch – rieši požiadavky aj spory. Žihľavy napr. žiadali o možnosť rozširovať sa v celej oblasti. Azylový advokát sa zasadzoval za introdukciu chrobáka Tritomedas bicolor, ktorému hrozí v Rakúsku vyhynutie. Buriny protestovali, že kosenie znevýhodňuje ich možnosť expanzie, kým ďalšie druhy sa, naopak, cítili ich neriadeným bujnením ohrozené. To všetko sú reálne príklady, ktoré majú svoje riešenia. Aby bola zachovaná maximálna miera neutrálnosti a do hry nevstupovali emócie, ľudskí reprezentanti pre jednotlivé skupiny sú volení náhodne, pomocou špeciálneho prístroja. Za uplatňovanie exekutívy v praxi, teda konkrétne zásahy na území Republiky organizmov zodpovedajú odborníci. Iné-ako-ľudské entity sa prostredníctvom zástupcov stávajú príslušníkmi demokratického systému, prírodní aktéri sú zrazu politickými telami. Na jednej strane ide o participatívnu performanciu, na druhej strane je divadlo. Verejnosť môže byť súčasťou zasadnutí, sledovať, čo sa v Republike organizmov deje, navštíviť samotné územie a vidieť, ako zastupiteľstvo vyzerá v praxi. Viedenská Republika organizmov síce v septembri končí, no jej pendant sa už formuje v Berlíne.

Do akej miery možno pri Jenseits der Natur hovoriť o skutočnom hlase pre prírodu a odklone od antropocentrizmu, je otázne. Prostredníctvom hry na štát sa do zorného uhla dostávajú problémy iných druhov, ktorým sa podrobne venujú najmä učebnice ekológie. Vzniká tu netradičné spoločenstvo. Človek bojuje za záujmy iných druhov a neskôr vidí výsledky v praxi. Empatia aj etika sa rozširujú za hranice druhu a zároveň ide o formu nového kolonializmu. Iné-ako-ľudské entity podliehajú systému ľudského obhospodarovania. Demokracia v záhrade nie je prirodzená, je inštalovaná človekom, všetky subjekty sú si rovné a voľné (slobodné) iba v rámci ľudských poriadkov. Čo ak tým zanikajú komplexnejšie a neviditeľné štruktúry, ktoré sú človekom nevnímateľné? Možno by to malo byť skôr ľudstvo, ktoré sa bude učiť od fungovania prírodných systémov. Napríklad napodobňovať dokonalý systém vetrania v termitiskách, inšpirovať sa zadržiavaním vody v kaktusoch alebo efektívne využívať prirodzený kolobeh prvkov v prírode.

… a do budúcnosti.

Hľadanie nových možností je aj motívom interdisciplinárnej umeleckej skupiny METIS z Londýna. Ich We know not what we may be (My nevieme, čo môžeme byť) s podtitulom Nacvičovanie možných zajtrajškov je rovnako ako predošlé dielo viac-menej interaktívnou performance. Zúčastnení ešte pred začiatkom diskutujú s lektormi o možných verziách budúcnosti a dostávajú základné fakty a informácie. Následne vstupujú do prvej fázy, vymýšľajú udržateľné ekonomické scenáre a alternatívy zajtrajškov. V modelovacej fáze z týchto vízií realizujú novú normálnosť – participujú na tom, ako to bude vyzerať, ak sa ich scenár naplní. Opisujú dopady na svet, definujú konkrétne roly v spoločnosti, vytvárajú koláže nových priestorov, predstavujú si životné štýly, definujú premeny politických funkcií. Nachystaní performeri nakoniec využívajú pripravený materiál a v improvizovaných výstupoch rozohrávajú modely budúcnosti, v ktorých sa svet úspešne vyrovnal s okolnosťou meniacej sa klímy. Aktéri teda dostanú reálne know how, z ktorého môžu čerpať a sú nútení spolupracovať s ostatnými ‒ aj s tými s celkom opačným názorom. Limity udáva iba predstavivosť, ktorú na záver skonkrétnia performeri vo svojom výstupe. Simulácia budovania potenciálnej budúcnosti môže motivovať k akcii v súčasnosti alebo aspoň postrčiť, aby zúčastnení o zmenách začali uvažovať. Celý proces môže byť protiliekom proti skepticizmu k možným zmenám, spomínanému environmentálnemu žiaľu, depresii aj apatii.

Making kin not babies!

Planéta Zem a jej problémy ako námet, látka a téma pre drámu a divadlo sú už súčasťou dramaturgie rovnako ako vojnové konflikty, migrácia, politika… Na internete nájdete viacero zoznamov[6] a v nich haldy príkladov „zelenej“ drámy a divadla. Premýšľanie tvorcov sa viac posúva k tomu, aké sú vlastne úlohy a možnosti ekologicky orientovaného umenia. A to podmieňuje aj jeho podoby. Dramatici hľadajú nové možnosti rozprávačstva. V trende sú participatívne modely ponúkajúce účastníkom zakúsiť rôzne procesy, ktoré ovplyvňujú realitu – od hry na klimatickú konferenciu, ako Weltklimakonferenz od Rimini Prokoll, cez spomínaný Jenseits der Natur po hľadanie novej budúcnosti s METIS Arts. Veľkou témou je teatralita, ktorá vstupuje do environmentálneho aktivizmu a tiež možnosti samotných divadelných inštitúcií a rovnako scénických výtvarníkov (známy je napr. koncept ekoscénografie s ktorým prichádza austrálska scénografka a pedagogička Tanja Beer).

Napriek všetkému spomenutému sa mi ako najradikálnejšie javí omnoho menej nápadné dielo. Koncept, ktorý nepremýšľa nad minulosťou, prítomnosťou ani budúcnosťou ľudstva. Dvojica tvorcov z Viedne, Krõõt Juurak a Alex Bailey, vytvorila Performances for Pets (Predstavenia pre domáce zvieratá). Ich podstatu možno definovať jednoducho. Ak zvieratá už tisícročia zabávajú ľudí v cirkusoch, zoologických záhradách a dnes dokonca aj na internete, došiel čas obrátiť úlohy. Alex a Krõõt ponúkajú hravé „divadlo“ pre domácich miláčikov. Z vizuálnej dokumentácie to pôsobí tak, že aj keď ľudia ohŕňajú nosom, zvieratám sa ich tvorba pozdáva.  A tak ich nenápadná práca naozaj zrovnoprávňuje človeka a iné-ako-ľudské bytosti, čím silno nadväzuje na myslenie Donny Haraway a jej heslo „Making kin, not babies!“.

Autor je divadelní kritik a teoretik.

Text vyšel v říjnu 2019 v CEDITu 1: Změna klimatu.

Bibliografia

ANGELACKI, V., Theatre & Environment. London :_Red Globe Press, 2019, s. 102.

GRUSIN, R., The Nonhuman Turn. Minesota : University of Minnesota Pres, 2015, s. 288.

HARAWAY, J. D. Staying with the Trouble. Durham : Duke University Press, 2016, s. 312.

CHAUDHURI U., Climate Lens. Birth of a Post Nation!. In Howlround.com, 2017. Dostupné na internete: [https://howlround.com/climate-lens].

CHAUDHURI, U., There Must Be a Lot of Fish in That Lake” Toward an Ecological Theater. In Theater, 1994,

KASTNER, J., WALLIS, B., Land and Environmental Art. Londýn : Phaidon press, 2005, s. 304.

KLEIN. N., This Changes Everything. New York : Penguin Books, 576 s.

LATOUR, B., Facing Gaia. Eight Lectures on the New Climate Regime. Cambridte : Polity, 2017, 327 s.

roč. 25, č. 1.

http://www.clubreal.de

https://metisarts.co.uk

https://artistsandclimatechange.com

http://www.climatechangetheatreaction.com


[1] Ekokritika skúma kultúru a rôzne produkty kultúry (umelecké diela, teoretické písomnosti, vedecké teórie, náboženské texty…), ktoré odzrkadľujú vzťah medzi človekom a prírodným prostredím, a skúma aj to, ako tento vzťah odzrkadľujú. Zameriava sa na čiastkové – teoretické, historické, pedagogické, analytické, psychologické, politické, filozofické – aspekty vzťahu človeka a prostredia, no otvára i otázky environmentálnej spravodlivosti.
[2] CHAUDHURI, U. There Must Be a Lot of Fish in That Lake” Toward an Ecological Theater. In Theater, 1994, roč. 25, č. 1.
[3] LATOUR, B. Facing Gaia. Eight Lectures on the New Climate Regime. Cambridte : Polity, 2017, s. 13.
[4] Videozáznam inscenácie je dostupný na serveri VIMEO.com (https://vimeo.com/252358003).
[5] Universal Declaration of Organism Rights, ktorú umelecká skupina schválila v roku 2017 v Berlíne zahŕňa rôzne práva ako právo na život; právo na uznanie každého jedinca ako individuality, právo na plodenie a evolúciu; zákaz diskriminácie, právo participovať a byť reprezentovaný.[6] Napríklad register Creating a List of Climate Change Plays dostupný na https://artistsandclimatechange.com/2014/11/01/creating-a-list-of-climate-change-plays/ alebo Climate Change Plays dostupný na https://warwick.ac.uk/fac/arts/english/research/currentprojects/eco-theatricalreviewing/playlists/climatechange/.

english